Pozorovania

Bolo to 16. januára, zima ako sa patrí. Majitelia veľkého priam obrovského skleníka sa striedali pri jeho vykurovaní. Cez deň chodila prikladať do kachieľ ústredného kúrenia v skeníku majiteľka. V noci muž.

Bola asi jedna hodina v noci. Každú hodinu som musel ísť priložiť, povedal mi na druhý deň, muž ktorý v noci kúril. Vyšiel som ako veľakrát predtým. Urobil som pár krokov ku skleníku, keď som si všimol, že pri ňom stojí skupina detí. Prizrel som sa lepšie, neboli to deti, ale päť-šesť malých postáv oblečených v kombinézach. Zľakol som sa, rýchlo som začal bežať späť. Po krátkej chvíli som pocítil slabý úder na pravom boku zo zadu. Spadol som. Toto všetko som si vlastne spomenul až ráno okolo ôsmej, keď som sa prebudil a zalial ma pot od strachu, že som zaspal a skleník zatiaľ zamrzol. Utekal som v strachu do záhrady. Na moje obrovské prekvapenie, skleníku sa nič nestalo. Teplota bola taká aká má byť. Spýtal som sa majiteľky, či ona priložila v noci. Nie, veď to bola tvoja starosť, ja som spala. Nedalo mi to pokoj. Uvedomil som si, čo sa v noci prihodilo. Napadlo ma pozrieť sa v zrkadle na pravý bok chrbáta. Naozaj som tam objavil malú napoli zahojenú jazvičku, ktorá na druhý deň úplne zmizla. Tváre tých malých bytostí však vidím pred sebou stále.

Miroslav Karlík