Farba:

Prípad, ktorý sa stal Rudolfovi z južného Slovenska

Stalo sa to niekedy koncom roka 2016. Bolo už po polnoci, keď som zaspal a ponoril do spánku. Lepšie povedané, to možno nebol ani spánok, ale niečo medzi spánkom a bdelým stavom.

V tomto stave, ktorý vypadal ako živý sen, som bol úplne pri svojich zmysloch ako v bdelom stave, len akurát som nevedel robiť normálne pohyby. Hlavu som ledva dokázal obrátiť trochu bokom a tak som nemohol vidieť čo mám po pravej strane. S pravou rukou som vedel pomerne dobre pohybovať, až na to, že som nevedel vyvinúť veľa sily. Ľavú ruku som mal pod prikrývkou a bezmocne som sa ju snažil vytiahnuť spod nej, moje svaly boli na to prislabé.

Napravo odo mňa stáli dva, asi 120 cm vysoké sivé bytosti (za mojou hlavou, alebo po mojej ľavej strane by stáť nemohli, tam bola stena). Ich farba bola o niečo tmavšia od stredne sivej farby.

Zdalo sa mi, že vypadajú presne tak, ako tie figúry malých sivých mimozemšťanov, ktoré som videlvystavené na budapeštianskej ufologickej konferencii v auguste v roku 1997.

Chcel som vstať z postele, aby som sa vedel pred nimi ubrániť, ale nebol som toho schopný.

Moje nohy ma vôbec neposlúchali.

Voľnou rukou som schmatol jedného z nich, toho, ktorý bol bližšie ku mne a vedel som ho dosiahnuť.

Cítil som akýsi podivný chlad keď som sa ho dotkol. Akoby som sa dotkol niečoho v chladničke.

Nie ako z mrazničky, natoľko studený nebol ten sivý, len akoby bol podchladený v chladničke.

Aj na omak bol iný, ako dotknúť sa človeka. Ešte za čias socializmu predávali také detské hračky, malé figúrky, tuším zo silikónovej gumy boli vyhotovené a na spodku mali píšťalku. Ak sme ho stlačili, tak zapískala. Na dotyk tento sivý bol prakticky rovnaký s tou pružnou silikónovou figúrkou s prázdnym vnútrajškom. Že by aj oni boli vo vnútri prázdny? Ešte by som dodal: nevšimol som na nich žiadne šatstvo.

Čo chceli odo mňa, alebo čo chceli so mnou urobiť, na tom som nevedel prísť, to sa mi nepodarilo zistiť. Žiaden nástroj nemali zo sebou a nič takého som nepostrehol, čo by bol prejavom nejakých citov alebo záujmu z ich strany. Ich pohyby boli pre mňa úplne nelogické, bezcielne, mechanické. Ani zvuk nevydávali zo seba, nerozprávali sa medzi sebou. Žiaden zvuk nevydávali.

Neviem presne povedať, koľko ich bolo v izbe. Hlavu som nevedel natoľko vytočiť, aby som sa vedel dookola poobzerať. Usudzujú podľa ich pohybov mohol byť prítomný ešte jeden, tretí, ale to s istotou nemôžem tvrdiť.

Ešte musím poznamenať, v izbe ani cez noc nie je úplná tma, lebo svetlo pouličného osvetlenia dosť silne preniká dovnútra a čiastočne ju osvetľuje. Teraz ovšem v izbe bolo podstatne viac svetla akoby nejaká skrytá lampa osvetlila rozptýleným svetlom miesto, kde som ležal, ale bez toho, že by osvetlilo celú izbu.

Zaujímavé bolo, že som vôbec nemal strach. Ani najmenší pocit strachu som nemal, čo som vôbec nechápal. Bol som úplne pri vedomí a plne som si uvedomoval, že čo sa deje, ale vypadá to tak, niečo muselo blokovať prejav emócie strachu. Ináč totiž neviem si vysvetliť, že prečo som sa ich nezľakol, no ale vďaka tomu som bol schopný všetko podrobne spozorovať a zapamätať si.

Nebol som nadšený z týchto návštevníkov, vôbec som sa netešil na ich prítomnosť a že ma viac-menej znehybnili. Veľmi ma štvalo, že som bol voči nim prakticky bezmocní, a náramne som sa hneval na nich.

Neviem, čo by bolo, čo by som s nimi robil, keby som vôbec nebol paralyzovaný a moje pohyby neboli nijako obmedzované a bol by som vedel vstať z postele a postaviť sa na nohy. Nemám ani tušenia, ako by to vtedy celé dopadlo. V jednom som ovšem celkom istý: snažil by som sa ich dostatočne ráznym spôsobom presvedčiť o tom, že takéto návštevy sa im nevyplácajú!

Asi minútu, dva to mohlo všetko trvať a potom som sa „zobudil". Sivý nikde neboli, izbu osvetľovala len pouličná lampa pod oknom, ako aj inokedy.

Dlho som sa nevedel rozhodnúť, že to, čo som prežil, bol len nejaký zvláštny sen, alebo skutočnosť prežitá v inom stave vedomia. Nakoniec jeden z mojich priateľov mi vyrozprával svoje zážitky a skúsenosti so sivými, lebo aj on mal podobné a ozrejmil mi, že tieto udalosti sa vždy odohrávajú pri zmenenom stave vedomia, na astrálnej úrovni.

Keď boli uňho, on bol úplne paralyzovaný, možno len s očami sa vedel pohybovať, a strašne sa bál a jeho strach sa len zosilňoval ako sa k nemu približovali. Aj k nemu prišli v noci a izbu tiež osvetľoval nejaký divný zdroj svetla.

Výpoveď môjho priateľa ma nakoniec presvedčila o tom, že aj môj príbeh by mohol byť reálny a možno nebol len púhym snom. Takže začal som sa informovať u ďalších ufológov a jeden z kontaktérov, ktorého sa rukami dotkli, mi potvrdil aj ich ten gumovitý charakter. Už zostával len ten chlad.

Odpoveď ani tentoraz nenechával na seba dlho čakať: dotazovaná osoba, ktorého navštívili si s jedným z nich podal ruky pričom tiež cítil akýsi chlad. Neskôr sa našli aj ďalší, ktorý sa dostali s nimi do kontaktu a potvrdili aj ten pocit chladu, aj tú ich gumovitosť.

A teraz sa vynorila otázka: je to možné, že tieto bytosti už dávnejšie mi tuná vystrájajú a oni sú zodpovedný za občasné miznutie menších predmetov akýmsi záhadným spôsobom, čo sa mi doteraz nepodarilo vysvetliť? Sem-tam sa totiž stáva, že niečo neviem nájsť, napr. maličký tanierik, lyžice a podobné, ktoré potom ani neskôr sa neobjavia a na ich zmiznutie nemám odpoveď.

Nasledujúca zvláštna udalosť sa mi stala, keď som sa raz prebudil okolo polnoci, lebo som potreboval ísť na záchod. Vstanem, pozriem sa smerom k vedľajšej izbe a vidím, že spod prahu presvitá svetlo. „Zabudol som zhasnúť" – pomyslel som, a otvorím dvere. Na moje veľké prekvapenie v izbe bola úplná tma. „Kto mohol zhasnúť, keď som v celom dome sám?" – preletela mi mysľou desivá myšlienka. Popritom som ale nejak tušil, že to bude niečo iného, v izbe okrem mňa nikoho nebude. Kvôli istote som ovšem poprezeral všetky izby, ale na chodbu som už radšej nešiel. Nakoniec som sa vrátil do svojej izby a pokúsil som pokračovať v spánku.

V januári nasledujúceho roka sa stal ďalší prípad. Stáva sa mi totiž, že keď odpočívam v kresle tak občas pritom zaspím. Po jednej takej príležitosti po prebudení z niekoľkohodinového spánku som si všimol veľkú krvnú podliatinu na chrbte pravej ruky, ktorej vznik som nevedel vysvetliť.

Podliatina sa rozprestierala po celom chrbte, ale napriek tomu vôbec nebolela. Najprv som si myslel, že počas spánku som si ruku nejak pritlačil, ale tak veľkou silou, aby sa takáto podliatina mohla vytvoriť, v tom mäkkom kresle som nemohol pritlačiť.

Neskôr som sa dozvedel, že v Čechách sa niekomu stalo niečo podobného. On keď sa zobudil mal celý členok až po lýtka podliate krvou, akoby ho niekto silou udrel do nohy a tiež nemal na to vysvetlenie. Takže nie je vylúčené, že môj prípad je tiež podobný.

Keď sme už pri záhadách, tak by som spomenul aj jeden skorší prípad. Jedného pondelňajšieho rána som zrazu počul prichádzať smetiarske vozidlo. Bolo mi to divné, veď oni zvykli chodiť vždy v utorok. „Asi sa im zmenil cestovný poriadok" – pomyslel som si a nezaujímalo ma to už ďalej.

Prekvapil som sa až vtedy, keď som išiel pre obed a zistil som, že pondelok som vynechal. Totiž naozaj bol utorok! Kde sa podel jeden celý deň? To si ešte pamätám, že v piatok bol piatok, ale ktorý deň sa mi stratil? Sobota, nedeľa, alebo pondelok? To ma už nenapadlo, že stačí si prezrieť v počítači históriu vyhľadávaných stránok na internete, veď v chýbajúci deň som predsa nemohol sedieť pri ňom. Žiaľ, túto možnosť som prepásol a na moju otázku som doteraz nedostal odpoveď.

Obrázky k článku

K článku niesú žiadne obrázky

Kategória: Mimozemšťania
Dátum: 02.05.2017 21:58
Pridal: Admin
Zobrazené: 334 krát
Zdieľať

Diskusia

V diskusii niesú žiadne príspevky

Pridať príspevok


Články

Dnes je Štvrtok
22. 6. 2017

Zmena témy



Prihlásenie

Prihl. meno

Heslo



Registrácia



Anketa

Videli ste UFO?

Áno: 2234 ľudí


Nie: 1498 ľudí


Spolu hlasovalo:
3732 ľudí



Pozorovali ste UFO, či iný nezvyčajný jav? Svoje pozorovanie môžete nahlásiť tu!



Podmienky používania | Zásady ochrany osobných údajov | www.ufoklub-trnava.sk | Webdesign: Polaris | Webhosting: IT Fresh